O oddieli


(historický pohľad po rok 1990 spracoval Marián Šajnoha)

Pomery v horolezeckom hnutí pred vznikom Horolezeckého oddielu IAMES

Pre lepšie pochopenie súvislostí začnime rokom 1949. Po „veľkom februárovom víťazstve pracujúceho ľudu” v r. 1948 došlo k zjednoteniu, čiže zoštátneniu aj telovýchovného a športového života. Zmizol  pestrý kaleidoskop rozličných športových klubov, združení, či zväzov a štát vytvoril jednu obrovskú organizáciu, do ktorej, často i proti svojej vôli, museli sa včleniť všetci. Volala sa Jednotná telovýchovná organizácia SOKOL Zanikli športové zväzy, namiesto nich vznikli iba organizačné články SOKOLa, ktoré sa  volali sekcie (napr. Futbalová sekcia JTO SOKOL, Horolezecká sekcia JTO SOKOL, atď.). Najpodstatnejšie bolo, že zanikla právna subjektivita týchto zväzov a všetok ich majetok bol poštátnený. Štát sa, pravdaže, zaručil, že sám vyfinancuje všetky náklady na športový život, čo však na dlhé desaťročia naštartovalo iba veľkú nevraživosť medzi športami, lebo nikomu nestačilo, koľko dostal a každý si myslel, že práve jemu sa krivdí a tí ostatní dostávajú neoprávnene viac. (1) V tomto procese zanikol aj Spolok tatranských horolezcov JAMES – KSTL čo bola jediná slovenská horolezecká organizácia jestvujúca dovtedy včlenená do Klubu slovenských turistov a lyžiarov. Isteže neprežil ani ten a ani Československý horolezecký zväz, čo bola spoločná celoštátna horolezecká organizácia, ktorú po skončení II. svetovej vojny z vlastnej vôle založili Klub českých alpinistů a spolok JAMES.

50. roky min. stor. sa tak niesli v znamení direktívneho štátneho riadenia telesnej výchovy a športu. Konkrétne horolezectvo malo Slovenskú horolezeckú sekciu, ktorá podliehala Ústrednej horolezeckej sekcii JTO SOKOL. V Bratislave nebol žiaden horolezecký oddiel, jestvovala skupina „sokolských” horolezcov, ktorej členom boli I.Fábry, R.Roubal, J.Brandobur, K.Bocek, M.Stolár, I.Kluvánek, E.Brabec a iní. Je pravda, že v tom čase bolo v Bratislave všetkých horolezcov okolo 30.

Koncom 50.-tych a začiatkom 60.-tych rokov minulého storočia boli v Bratislave dva horolezecké oddiely: TJ Slávia VŠ, kde boli prakticky všetci mladí a začínajúci horolezci zväčša z radov študentov ako i vtedajšia horolezecká špička, siahajúca až po členov reprezentačného družstva ČSR ako boli J.Psotka, P.Plašil, M.Mereš, T.Mastihuba a i. Druhým oddielom bol horolezecký oddiel TJ Stavokombinát, kde bola sústredená skupina zväčša starších horolezcov a na ich čele stál v tom čase ešte výkonný I.Kluvánek, a ďalší A.Kucharík, Z. Trochta, L.Turiansky-Čára, I.Bajo, A.Hanzel, F.Virsík, A.Čierna, neskôr M.Mižičko. Formovanie oddielov nastalo zrejme po ďalšej reorganizácii telovýchovnej organizácie, čiže vznikom Československého zväzu telesnej výchovy (ČSZTV) (2) v roku 1957.

V jeseni roku 1963 vznikol oddiel pri TJ Lokomotíva, jeho zakladateľmi boli T.Mastihuba a I.Bernát. Skoro súčasne vznikol ďalší pri TJ Pozemné stavby, ktorého zakladateľom bol Tibor Šurka, na vtedajšiu dobu veľmi podnikavý človek a zároveň ambiciózny profesionálny funkcionár vtedajšej telovýchovnej organizácie ČSZTV .  V tom istom čase sa rozčlenila vysokoškolská telovýchovná jednota Slávia VŠ na dve jednoty (podľa typu štúdia) Slávia SVŠT a Slávia Univerzita. Pri tomto rozčlenení sa rozdelil aj pôvodný horolezecký oddiel na dva a oba prijali totožné pomenovanie so svojou materskou jednotou.

Telovýchovná jednota (3) bola základom pre praktický každodenný telovýchovný život. Spravidla mala viacero športových oddielov. Napr. TJ Lokomotíva mala futbalový, basketbalový, kolkársky, atď. a medzi nimi aj horolezecký oddiel. Žiaden oddiel nesmel samostatne hospodáriť,  právnou hospodárskou jednotkou bola TJ a jej výbor prerozdeľoval a schvaľoval financovanie jednotlivých oddielov. Takže napr. každý výjazd skupiny horolezcov do Vys.Tatier,  (hovorili sme tomu sústredenie), ak bol finančne pokrytý (celkom alebo čiastočne), schvaľoval výbor príslušnej telovýchovnej jednoty.

V HO Pozemné stavby sa okolo T.Šurku zhromaždila skupina mladých, trochu už i skúsených horolezcov M.Skýva, bratia J. a M.Zaťko, J.Zeman, M.Čupka, J.Záhumenský, M.Kurimský, M.Jiránek, J.Striženec, M.Šajnoha. A.Halás a predovšetkým Stano Lednár, ktorý voči ostatným veľmi rýchlo výkonnostne napredoval a o 2-3 roky zaklopal na dvere štátnej reprezentácie (4). Jeho horolezeckú dráhu však predčasne skončil tragický pád v S stene Materhornu (5) v marci 1967 pri druhom zimnom prelezení vychýrenej Bonattiho. HO Pozemné stavby spomínam preto, lebo on sa stal kolískou, z ktorej zakrátko vzišiel Horolezecký oddiel IAMES Bratislava.

Vznik TJ IAMES – zároveň HO IAMES Bratislava

Nepraktický a často i nespravodlivý systém  hospodárenia v telovýchovných jednotách, kde financovanie oddielu veľmi záležalo na tom, či a ako sa mu podarilo, resp. nepodarilo  presadiť svojho človeka do výboru TJ, aby tam uhádal záujmy svojho oddielu, vyvolal v hlave T. Šurku vynikajúcu myšlienku založiť novú, jednoodielovú telovýchovnú jednotu, jednoznačne zameranú iba na horolezectvo. A keďže rok 1968 priniesol oteplenie i vo sfére športu, práve v tomto roku vznikla  Telovýchovná jednota IAMES. A skutočne, jediným športom na ktorý sa táto TJ zamerala bolo horolezectvo. Rok 1968 je teda rokom, v ktorom vlastne vznikol aj Horolezecký oddiel IAMES, hoci na začiatku sa táto jednota vtedy ešte na oddiely nediferencovala, pretože sústreďovala iba horolezcov..  Prvými členmi, ktorých podľa organizačných pokynov ČSZTV muselo byť najmenej 15, boli Tibor Šurka, František Kiš, Fero Kele ml., Dr. Jozef Michalov, Jaroslav Oršula a ich viacerí rodinní príslušníci, ktorými sa doplnil počet na požadovaný stav. Jej sídlom sa stali suterénne priestory domu na Cukrovej ulici. Predseda HO Pozemné stavby T.Šurka tak vlastne odišiel do novej TJ, ale dohodlo sa, že ostatní členovia zatiaľ zostanú v pôvodnom oddieli, pričom však budú s novou TJ aktívne spolupracovať. V závere roka si TJ IAMES postavila na tú dobu priam prevratný plán – uskutočniť v roku 1969 horolezeckú expedíciu do pakistanskej časti Hindúkušu. Prostriedky na ňu sa získali vlastnou hospodárskou činnosťou, predovšetkým výškovými prácami. (Práve v r. 1968 sa táto technológia stavebných a iných prác intenzívne rozbiehala.)

Zámer sa podaril. A tak 17. mája 1969 vyštartovala na nákladnom vozidle Tatra 138 Bratislavská expedícia Hindúkuš ´69 (6), ktorej cieľom sa nakoniec stal 7.380 m vysoký Istor-o-nal, a aj ho dosiahli dve dvojčlenné družstvá. Expedíciu tvorili: T. Šurka , vedúci expedície, (TJ IAMES), M.Mereš (HO Lokomotíva), I.Fiala a J.Psotka  (HO Slávia SVŠT), M.Šajnoha, J.Zaťko a M.Zaťko (HO Pozemné stavby), MUDr. M.Šimunič, (neorganizovaný) lekár expedície. Expedíciu po Teherán sprevádzal aj J.Oršula (TJ IAMES).  Táto expedícia bola prvým československým horolezeckým podujatím do vysokých hôr, ktorá nebola organizovaná a finančne zabezpečená centrálnymi štátnymi úradmi, presnejšie prvou, ktorej organizátorom bola Telovýchovná jednota!

Na začiatku 70. rokov sa v TJ IAMES objavili prví „vlastní” mladí adepti horolezectva. Dostali sa tam tak, že Fero Kele v tom čase pôsobil ako profesor na gymnáziu na Tomášikovej ul., a od neho sa preniesol „vírus alpinizmus” na niektorých jeho žiakov, menovite Katu Vraňákovú, od nej ho pochytili Juraj Pospiech, Jirko Čapek, Emil Hasík, zakrátko z gymnázia na Vazovovej sa pridali Eva Vališová, Anka Ferancová, Jožo Just a Peter Valovič. Takto vznikla skupina, ktorej príchodom sa v TJ IAMES začala štandardná horolezecká činnosť. Program skupiny organizoval Jaro Oršula, jeho chýbajúce horolezecké skúsenosti pokrývali cvičitelia z HO Pozemné stavby (J.Zeman, J.Zaťko, A.Halás, M.Šajnoha).

V roku 1972 zakončila sa horolezecká činnosť oddielu Pozemné stavby a celá jeho členská základňa sa včlenila do Horolezeckého oddielu IAMES. Predsedom oddielu sa stal Milan Skýva, známejší ako Luskáč a v tejto funkcii pôsobil do roku 1974. To sa už pôvodne jednoodielová TJ začala od svojho presvedčenia pomaly odkláňať: vznikol totiž pri nej ďalší oddiel pre telesne postihnutých športovcov (možno aj na tlak nadriadených telovýchovných orgánov). Postupne pribúdali ďalšie oddiely,. horolezecký oddiel si však stále zachovával určité výsady pravdepodobne aj preto, že hlavným zdrojom príjmov pre telovýchovnú jednotu boli výškové práce, ktoré prakticky vykonávali iba horolezci. Pre lepšie pochopenie treba ešte raz pripomenúť, že oddiely vtedy nesmeli mať vlastné hospodárenie, majetok, účty v banke, toto všetko smela mať iba TJ.  Okrem toho, že oddiel vyvíjal systematickú metodickú činnosť, čiže staral sa o výchovu nových členov, podporoval aj vrcholové lezenie, budoval materiálno-technickú bázu pre svojich členov, pokračovalo sa v realizácii aj veľkých horolezeckých podujatí.

V jeseni roku 1973 oddiel pripravil a celkom aj vyfinancoval (výškové práce na zimnom štadióne v Nitre) expedíciu do skalného pohoria Ahagar (Hoggar) (7), ktoré leží na území Alžírska, takmer uprostred najväčšej púšte sveta Sahary. Na vozidle LIAZ vycestovalo cez západnú Európu, Gibraltar, Maroko do Alžírska a potom 1.600 km na juh cez púšť do Tamanrasetu 8 účastníkov: A.Halás (vedúci), I.Dieška, Fr.Kele ml., MUDr.L.Košťál (lekár), M.Lichard (vedecký pracovník),  J.Oršula, M.Skýva a M.Šajnoha, Za zhruba 2 týždne lezeckého pôsobenia v troch lezeckých oblastiach uskutočnila skupina 55 skalných výstupov obťažnosti III. až VI+. Dva prvovýstupy z nich boli ocenené vo federálnych výstupoch roka 1973.

Ani nie o rok v júni 1974 podieľal sa HO IAMES spolu s ďalším organizátorom z Vysokých Tatier na poriadaní ďalšej expedície do Hindúkušu. Tentokrát išlo o oblasť ležiacu v Afgánistane, lokalita Vachánsky koridor, dolina Kazi deh, hlavný cieľ vrchol Nošak vysoký 7.492 m. Na tejto expedícii sa zúčastnilo 24 účastníkov, skupina sa prepravovala cez Sovietsky zväz a Irán autobusom a nákladným vozidlom LIAZ. Veľkou raritou bolo štvorčlenné kolektívne vedenie (T.Šurka, J.Oškvarek, Fr. Kele ml. a M.Mereš a aj vďaka veľkému počtu účastníkov (medzi nimi boli dvaja vedci) vyznačovala sa dosť značnou nervozitou. Najhodnotnejším výstupom bolo prelezenie dvojkilometrovej južnej steny Gumbaz-e-Safed (6.800 m), čo sa po návrate, pravdepodobne nesprávne, interpretovalo ako prvovýstup. Alpským štýlom za dva dni ho uskutočnila štvorica R.Mock, L.Páleníček, V.Tatarka a J.Zaťko. Na vrchol Nošaku vystúpilo celkom 10 účastníkov tzv. Rakúskym rebrom (expedičný štýl, tri výškové tábory). Z HO IAMES sa expedície zúčastnili: A.Halás, E.Hasík, Fr.Kele ml., R.Mládek, R. Mock, J.Oršula, J.Oškvarek, M.Šajnoha, T.Šurka, Juraj a Marian Zaťko,  J.Zeman.

Vzostup a kulminácia výkonnosti mladých členov oddielu

Metodická práca, ktorej sa HO IAMES intenzívne venoval prakticky od svojho vzniku a okrem klubového života bola predovšetkým zameraná na výchovu nových horolezeckých osobností, začala prinášať svoje ovocie. V r. 1974 už dozrievali Jožo Just, Peter Valovič, Anka Ferancová, Emil Hasík. Okrem výkonnostne hodnotných tatranských výstupov, ktoré už podnikali celkom samostatne, spomeňme výjazd Justa s Valovičom do Západných Álp a ich úspešný výstup vtedy ešte slávnou Harlinovou diretissimou v Z stene Petit Dru.  Horolezeckému rastu mladých napomáhal aj systém výberových družstiev, ktorý sa v tom čase uplatňoval v č-sl. horolezeckom dianí. V našom regióne vtedy pôsobilo  Výberové družstvo  Bratislavy (Mestské horolezecké družstvo) zriadené Horolezeckým zväzom Bratislavy (8),  kde sa títo mladí lezci stretli s nádejami z iných bratislavských oddielov a členovia družstva sa dokázali medzi sebou správne motivovať a pobádať. Spomeniem,  že v bratislavskom výberovom družstve ako jeho vedúci veľmi aktívne pôsobili členovia HO IAMES A.Halás a M.Šajnoha.

Výkonnostnú zrelosť predviedol oddiel IAMES aj v zime roku 1974, keď usporiadal zimný prechod hlavného hrebeňa Vysokých Tatier – iste aj dnes seriózne a vážne podujatie (9). Pre túto akciu sa ako taktický štýl zvolil tzv. kolektívny prechod. Znamená to, že boli postavené dve skupiny – vrcholová, ktorá 2. marca vyrazila po hrebeni z Kopského sedla smerom na západ a údolná, ktorá súčasne postupovala popod hrebeň a zabezpečovala hrebeňovú skupinu tak, že vždy pred večerom vybudovala pre ňu tábor na prenocovanie a zabezpečila ho potravinami, palivom, príp. iným materiálom a ráno po odchode skupiny zas tábor zrušila a počas dňa ho prenášala na nové miesto. Údolná skupina nocovala vždy v najbližšej chate.  Bolo veľmi dôležité každý deň správne odhadnúť kde sa umiestni ďalší tábor, čo sa dalo určiť iba podľa tempa postupu hrebeňovej skupiny a potom v dostatočnom predstihu vyraziť k zvolenému miestu. Údolná skupina, ktorú tvorili iba mladí členovia oddielu musela teda mať  skúseného vedúceho, lebo príp. nesprávne rozhodnutie umiestnenia tábora mohlo by ohroziť úspech celého podujatia. Voľba padla na Šajnohu, ktorý pôvodne mal byť v hrebeňovej skupine. Na hrebeň potom vyrazila šesťčlenná skupina: A.Halás, G.Iker, J.Just, P.Valovič, J.Zaťko a M.Zaťko.

So Šajnohom postupovali dolinami a cez sedlá I.Pánik, V.Paulík, J.Pospiech, P.Trnka, E.Vališová a Urban. Údolnú skupinu v druhý deň prechodu rozšíril člen hrebeňovej skupiny G.Iker, ktorý sa v Ľadovom sedle rozhodol ďalej po hrebeni nepokračovať. Po celú dobu trvania prechodu bolo dobré, iba miestami na krátko zhoršené počasie (tretia noc v Svišťovom sedle prudký nárazový vietor, šiesty deň v úseku Vých.Železná brána – sedlo Váhy silný vietor a sneženie) a spolupráca s údolnou skupinou vychádzala veľmi dobre. Posledný deň prechodu (z Mengusovského sedla po Ľaliové sedlo) však vrcholová skupina nedorazila do cieľa a musela núdzovo prebivakovať bez pomôcok pred posledným tatranským vrcholom Svinica. Aj túto dramatickú situáciu všetci piati prežili a tak 10. marca ráno po siedmej hodine ich členovia údolnej skupiny v Tichej doline zazreli zostupovať k nim z Ľaliového sedla.

Hlavným cieľom činnosti oddielu bolo zvyšovanie horolezeckej výkonnosti členov.  Oddiel, teda TJ IAMES cieľavedome vytvárala veľmi dobré podmienky pre horolezectvo budovaním materiálovej základne pre členov, finančnou podporou ambicióznym členom (poskytovanie horolezeckého a táborníckeho materiálu, preplácanie cestovného do Tatier, úhrada ubytovania na chatách, podpora na zahraničné zájazdy), ale aj navodením výbornej klubovej atmosféry, na čom malo zásluhu presídlenie TJ IAMES do vlastných priestorov na Čajakovej ulici, dokonca neskôr aj zakúpením staršieho domčeka v Sološnici, ktorý sa mal prestavať na horolezeckú základňu pre túto lokalitu malokarpatských skalných terénov (tento zámer sa, žiaľ, zásluhou zlej organizácie prác zrealizovať nepodarilo).  Toto všetko zvyšovalo záujem nových adeptov horolezectva o členstvo v oddieli a tak členská základňa sa primerane rozrastala. Na rozvoji oddielu sa výrazne podieľala aj dobre organizovaná metodická práca cvičiteľov, ktorých si oddiel nechával vyškoliť vo vtedajšej Telovýchovnej škole ČSZTV (10). Oddiel každý rok na jar otváral kurz pre začiatočníkov, ktorý pozostával z týždenne jednej teoretickej prednášky a prax sa odohrávala na vtedy cvičných skalách v Malých Karpatoch. Vyvrcholením kurzu bolo letné týždenné sústredenie na niektorom z vtedajších horolezeckých táborísk vo Vysokých Tatrách.  Absolventi letného tábora (zo štartovacieho počtu okolo 30 nováčikov to po letné sústredenie vydržalo vždy okolo 12 – 15) dostali potom plné členstvo v Horolezeckom zväze SÚV ČSZTV (11) (kým dovtedy mali iba postavenie čakateľa) a stali sa aj riadnymi členmi oddielu. Plné alebo riadne členstvo ich oprávňovalo na samostatný pohyb v horolezeckom teréne. Z týchto liahní postupne vyrastali nové osobnosti  ako Minár, Kaššay, Kello, M.Belica, Ceniga, Janečka, Rothová, Jaško, Božík a ďalší (nech mi prepáčia tí, na ktorých som si teraz nespomenul, budem postupne doplňovať), určitou výnimkou bol Demján, ktorý prišiel do oddielu niekedy v r. 1973 alebo 74, keď práve kurz neprebiehal, ale jeho veľký záujem a očividne seriózny prístup k horolezectvu spôsobil, že sa ho hneď ujali skúsení členovia odielu a Demján za veľmi krátky čas niekoľkých rokov sa vypracoval na špičkového horolezca. Metodická práca nepozostávala iba zo spomínaných kurzov. Každoročne oddiel uskutočňoval týždeň previerky istenia a zaisťovacích pomôcok, ktorý prebiehal tak, že každý člen oddielu, musel prísť na známu platňu pod hradom a tam cvičiteľom predviesť svoj používaný spôsob istenia a svoje istiace pomôcky. Kto neabsolvoval previerku istenia, stratil pre nasledujúci rok nárok na využívanie materiálových a finančných výhod, ktoré oddiel poskytoval. Celkom iste najvýraznejšou osobnosťou metodickej práce v oddieli bol Janko Zeman, ale podieľali sa na nej aj ďalší cvičitelia bratia Zaťkovci, Halás, Šajnoha, Schauhuber, Hasík, Vališová a iní.

Síce nešportová, ale veľmi sympatická aktivita, dnešným slovníkom by sme ju mohli nazvať enviromentálnou aktivitou, vznikla v oddieli v polovici 70. rokov. Oddiel si vzal „do opatery” dva tatranské vrcholy – Malý Kežmarský a Kežmarský štít – a rozhodol sa starať o ich čistotu. Oba vrcholy neboli príťažlivé iba pre horolezcov (severná stena Malého Kežmarského a južná stena Kežmarského štítu), oba vrcholy sú prístupné aj chodeckými cestami a tak okolie vrcholov bolo značne znečistené odpadkami z návštev ľudí. Akcia dostala názov „Čistenie Kežmarských štítov” a stala sa pravidelnou každoročnou náplňou činnosti oddielu a trvala vždy 4 dni. Prvýkrát sa uskutočnila v r. 1975, počasie však prevládlo nad snahou človeka, dážď a hmla neumožnili vystúpiť na oba vrcholy, no výjazd aj tak nebol zbytočný. Rok predtým v jeseni zhorela Kežmarská chata, po ktorej zostalo povyše Bieleho plesa veľmi nechutne vyzerajúce smetisko. Účastníci aj v zlom počasí nastúpili na smetisko, isteže nebolo v ich silách všetko odpratať do doliny, ale upravili ho tak, že ostalo prakticky neviditeľné, presnejšie, trčala z terénu iba jedna noha vyhodeného kuchynského sporáka. Nasledujúci rok potom členovia oddielu zniesli z Kežmarských štítov k Brnčalke 4 vrecia odpadu, za čo si vyslúžili veľké frfľanie vtedajšieho chatára Dušana Špirka. A akcia sa potom opakovala pravidelne každý rok. Neostalo to bez povšimnutia vtedajšieho Horolezeckého zväzu SÚV ČSZTV a jeho predsedníctvo vyhlásilo potom celoslovenskú akciu čistých hôr, tak, že prakticky každý oddiel dostal na starosť nejaký vrchol a mal sa starať o jeho čistotu. Ako to už pri takýchto nadelegovaných akciách bývalo, aj táto mala veľmi rozpačitý priebeh a zanedlho potichu zanikla. Buďme však úprimní, aj „naše” Kežmarské štíty po zhruba 15 rokoch skončili rovnako.

Sedemdesiate roky boli predovšetkým v slovenskom horolezectve charakteristické aj nástupom skialpinizmu. Niektorí členovia HO IAMES sa mu tiež začali venovať a dokonca uskutočnili aj niekoľko sympatických prvozjazdov vo Vys. Tatrách (Sedlo Baraních strážnic do Malej Studenej doliny 1972, Predné Žeruchové sedlo na sever 1973, SV žľabom Jahňacieho štítu 1974). Keď sa v r. 1977 začali na Ďumbieri poriadať skialpinistické preteky, hneď od prvého ročníka začali sa ich zúčastňovať aj členovia oddielu (na I. ročníku skončilo družstvo P.Kopernický-M.Šajnoha-J.Zaťko na 8. mieste). No najsilnejší vklad HO IAMES do pretekárskeho skialpinizmu sa udial v r. 1979. Na podnet P.Rajtara vtedajšieho protagonistu skialpinizmu usporiadal pod záštitou svojej Telovýchovnej jednoty oddiel IAMES v Žiarskej doline nulté majstrovstvá ČSSR. Výbor TJ IAMES pokryl tieto preteky sumou 7.000 Kčs a dopravou organizátorov a materiálu na Žiarsku chatu. Celý pretek organizoval M.Šajnoha s nezištnou spoluprácou Jana Dzurošku, vtedajšieho profesionálneho člena Horskej služby v Žiarskej doline. Pretekom fantasticky zaprialo počasie a umožnilo postaviť atraktívne trate, takže viacerí účastníci ešte dlho potom na ne spomínali s nadšením a uznaním. Pretekalo sa dva dni v dvojčlenných družstvách. Veľkým mínusom však bolo, že v dôsledku neplánovaných a narýchlo usporiadaných pretekov tesne pred termínom „majstrovstiev” a práve na tom istom mieste v Žiarskej doline sa pretekov zúčastnilo iba 6 družstiev. O príprave a priebehu týchto pretekov M.Šajnoha spracoval podrobnú správu. (14)

Druhá polovica 70. rokov sa niesla vo veľkom nápore česko-slovenských horolezcov na európske horstvá (Alpy, Dolomity, Kaukaz, Romsdal), ale aj na vysoké vrchy nad 6.000 m. A tento trend pretrvával aj v 80. rokoch. Odchovanci oddielu sa postupne začali objavovať v zájazdoch do zahraničných veľhôr a nielen získavali skúsenosti, ale  skoro začali zaznamenávať aj vynikajúce výkony.

Cima Ovest, Z stena prvovýstup Demján-Porvazník-Zelina (1977),

Nanga Parbat S vrchol 7.816 m, prvovýstup Diamírskou stenou, A.Belica-Just-J.Zaťko-M.Zaťko (1978)

Civetta, SZ stena zimný prvovýstup Porvazník- Valovič  (1980)

Mont Blanc, Grand Pilier d´Angle, JV stena, direttissima, prvovýstup, Hajdučík-Jaško, O.Pochylý (1984)

Lhoce Šar  8.400 m, J stena, prvovýstup expedičným štýlom, vrchol Demján-Božík. Stejskal, Rakoncaj (1984)

Mount Everest 8.848 m, JZ stena, Poľská cesta, expedičným štýlom, vrchol Demján.Psotka.Ang Rita (1984)

Romsdal, Sondre Trolltind, S stena, Veľký komín, zimný prvovýstup, Becík-Božík-Odstrčil (1985)

Romsdal, Romsdalhorn, S stena, Pravá koľajnica, zimný prvovýstup, Buzinkay-Jánoš-Jaško (1985)

K2 8.611 m, J pilier, Magic Line, prvovýstup ľahkým štýlom, Božík-Piasecki-Wroz (1986)

Mount Foraker 5.303 (Aljaška), SV stena, cesta IAMES Bratislava, prvovýstup alpským štýlom, Becík-Jaško (1986)

Romsdal, Sondre Trolltind, S stena, Bivak blues, zimný prvovýstup, Jaško-Glejdura (1988)

Dhaulagiri 8.167 m, JZ pilier, prvovýstup alpským štýlom, Demján-Mojsejev-Valijev

Mount Everest 8.848 m, JZ stena, Boningtonova cesta alpským štýlom J vrchol Becík-Božík-Jaško, hlavný vrchol Just (1988).

Tento výber výkonov je, samozrejme, iba tou „špičkou ľadovca nad vodou”. Za nimi bola široká plejáda výstupov a prvovýstupov v letných a zimných Tatrách, európskych aj mimoeurópskych  stredných pohoriach i horstvách nad 6.000 m. (13)

Ku koncu 80. rokov dosiahol Horolezecký oddiel IAMES zenit svojej činnosti. Veľkú zásluhu na tom malo vedenie oddielu na čele s predsedom Emilom Hasíkom. Každoročná paleta špičkových horolezeckých výkonov, traja členovia v reprezentačnom výbere Československa, ale aj perfektné materiálové zázemie, to bol výsledok dlhoročnej systematickej práce v oblasti horolezectva. Horolezecký oddiel IAMES sa stal uznávaným pojmom v česko-slovenskom horolezeckom hnutí.

TJ IAMES sa stáva klasickou jednotou ČSZTV

To sa však už tvár TJ IAMES podstatne zmenila. Zvoľna sa pretvárala na podobu ostatných jednôt, čo znamená, že výbor TJ zriaďoval ďalšie, nehorolezecké oddiely a tak k oddielu telesne postihnutých športovcov postupne pribúdali odbor turistiky, lyžiarsky, volejbalový, dokonca triatlonový oddiel, až nakoniec sa TJ stala aj organizátorom bežeckého maratónu Bratislava-Hainburg-Bratislava . Výbor TJ už musel riešiť viaceré celkom „nehorolezecké” problémy, začala sa objavovať zákulisná politika, kde sa rozhodovalo o riešeniach ešte pred hlasovaním o nich. Mimoriadne zlý dopad na oddiel, ale v skutočnosti na celé česko-slovenské horolezectvo mala aj tragédia na Mount Evereste, kde štvorica členov oddielu Becík-Božík-Jaško-Just po neuveriteľnom výkone – prelezení slávnej Boningtonovej cesty v JZ stene alpským štýlom z dodnes nevysvetlených príčin zahynula na zostupe normálkou niekde nad Južným sedlom (12) Toto bol začiatok krízy, ktorá sa blížila a jej prvým „domácim” prejavom bol v r. 1990 odchod skupiny členov do iného oddielu. Hasík, Demján, Hargaš, Tatarko, Valiga, Poláčková, Rothová. Predsedkyňou oddielu sa potom stala Eva Zábrodská  (Vališová).

Odchod oddielu z TJ IAMES

Kríza sa naplno rozvinula v roku 1990. Celospoločenské pohyby vyvolali rozličné prúdy aj v oblasti športu. V TJ IAMES sa to prejavilo tak, že jej vedenie začalo presadzovať myšlienku zrušenia športových zväzov a presunutia všetkých kompetencií na telovýchovné jednoty, čo, prirodzene, bolo celkom nereálne videnie športovej problematiky a nakoniec vyústilo iba do vzniku Asociácie telovýchovných jednôt SZTK. Horolezecký oddiel sa zas priklonil ku snahám obnovenia Slovenského horolezeckého spolku JAMES a stal sa aj jedným z obnoviteľov tejto organizácie. Rozpory oddielu a TJ vyvrcholili, keď oddiel prejavil úmysel získať právnu subjektivitu v zmysle Stanov SHS JAMES. Vedenie TJ odmietlo akceptovať možnosť, že by sa jeden z jej oddielov stal zároveň aj samostatným občianskym združením, hoci to legislatíva  umožňovala. A tak nastali silné tlaky zo strany TJ na oddiel v poradí slovné výstrahy, obmedzenie rozpočtu, zavedenie neobvykle vysokého členského príspevku, zablokovanie vydávania horolezeckého materiálu, vzápätí nariadenie vrátiť všetok horolezecký materiál do skladu TJ, hoci oddiel svoj úmysel registrovať sa ako občianske združenie ešte ani neuskutočnil.

A tak paradoxne výbor TJ IAMES, ktorá vznikla preto, aby podporovala horolezecký šport, celkom obmedzil až utlmil činnosť vlastného horolezeckého oddielu. Záver bol logický: Výbor Horolezeckého oddielu IAMES na členskej schôdzi schválil vlastné Stanovy a rozhodnutie zaregistrovať sa ako občianske združenie a opustil priestory TJ IAMES. Tá sa ešte krátky čas tvárila, že sa horolezectvu venuje naďalej, ale v podstate išlo iba o kulisu tvorenú niekoľkými horolezeckými veteránmi, čo nemalo dlhé trvanie.

V roku 1991 nastúpil na post predsedu Vladimír Ceniga a začalo sa nové obdobie existencie Horolezeckého oddielu IAMES, ktoré trvá dodnes.

POZNÁMKY

(1)  Neskôr sa pre  financovania športu zaviedol pricíp „kategorizácie” športov. Športové odvetvia boli rozdelené do 3 kategórií podľa významu z pohľadu štátu. Ako kritérium pre zatriedenie slúžilo či bol šport olympijský alebo nie, či mal majstovstvá sveta alebo podobné vrcholné podujatia, úspechy na takýchto podujatiach a nakoniec masovosť športu. Športy v prvej kategórii dostávali najviac, v tretej najmenej, no a ešte bola kategória nezaradených športov, akési prepadlisko, ktoré nemali čo vyskakovať a tam popri gorodkoch, českej hádzanej a pod. skončilo aj horolezectvo.

(2)  ČSZTV – Československý zväz telesnej výchovy, bola celoštátna jednotná a jediná telovýchovná  a športová organizácia, v ktorej museli byť sústredené všetky športové odvetvia. Vznikol transformáciou predchádzajúcej organizácie členenej podľa hospodárskych rezortov DŠO (Dobrovoľná športová organizácia). Systém DŠO bol v skutočnosti  prevzatý sovietsky model riadenia telovýchovnej a športovej činnosti. V roku 1952 nahradil iba 3 roky pôsobiaci model JTO SOKOL.

(3) TJ – telovýchovná jednota bola základným organizačným článkom štátnej telovýchovnej organizácie ČSZTV. TJ smela mať svoj korunový bankový účet, vlastniť športoviská, budovy slúžiace telesnej výchove a športu a pod.

(4)  V súlade s ostatnými športami zaviedol sa aj v horolezectve inštitút štátneho reprezentačného družstva ČSR, ktoré menovala ústredná Horolezecká sekcia v Prahe. Počet účastníkov sa časom ustálil na 12-14 osôb. (Prvé reprezentačné družstvo ustanovené začiatkom 50. rokov min. stor. malo 50 členov.) Členovia družstva mali rozličné výhody ako viac dní dovolenky, finančnej podpory ich tréningového procesu (tzv. kalorické),  prednosť pri zaraďovaní a finančná podpora pri výjazdoch do zahraničných veľhôr.

(5). Vychýrený taliansky horolezec 50. a 60. rokov min.stor. Walter Bonatti v r. 1965 vyliezol sólovo zimný prvovýstup v S stene Materhornu. V nasledujúcom roku ho zopakovala, avšak v letných podmienhkach, dvojica Slovákov M.Kriššák – J.Weincziller a v ďalšej zime dve č-sl. dvojice M.Kaláb – J.Psotka a J.Ďurana – S.Lednár. Po troch dňoch ťažkého lezenia nasledoval už ľahší terén, v ňom však vypadol s voľným skalným blokom S.Lednár a takmer 80 metrov dlhý pád neprežil. Výstup dokončili iba zostávajúci traja členovia družstva. Telo Stana Lednára až po skoro troch mesiacoch vyprostila zo steny veľká skupina švajčiarskych horských vodcov a po mimoriadne komplikovanej akcii ho dopravila do údolia.

(6). Hindúkuš (v dĺžke asi 800 km sa tiahne na území Afganistanu a Pakistanu) je horstvo, v ktorom č-sl. horolezci uskutočnili prvé dve  samostatné  horolezecké výškové expedície. Boli to: Vo Vachánskej časti ležiaca panenská dolina Išmurch, kde uskutočnilii 17 prvovýstupov na šesťtisícovky (r.1965) a potom novú cestu na najvyšší štít pohoria Tirič Mir 7.709 m ležiaci v pakistanskej oblasti Čitral (1967). Bratislavská expedícia mala spočiatku odvážny cieľ vyliezť prvovýstup na V vrchol Tirič Miru SV pilierom z dovtedy ešte človekom nenavštívenej doliny Dolného Tiričského ľadovca. Po nájdení cesty do doliny  cez ľadopád v rámci prieskumu piliera 24.6. uskutočnila trojica I.Fiala-J.Psotka-J.Zaťko ako aklimatizáciu prvovýstup na náprotivný V vrchol Bajpaš Zom   (6.020 m). Vrchol Istor-o-nal dosiahli 13.7. M.Mereš-J.Psotka a 16.7. I.Fiala-J.Zaťko. V ten istý deň vystúpil M.Šajnoha na cca 6.100 m vysoký nepomenovaný štít a dal mu neoficiálny názov Lesabar Zom

(7). Ahaggar je vulkanické pohorie s najvyšším vrcholom Tahat 3.005 m. Od 30. rokov min. stor. sa tu vykonáva horolezecká činnosť na skalných vežiach – vyvrelinách, ktoré čnejú nad povrchom do výšky 150 až 500 m.

(8). Systém výberových družstiev fungoval v horolezeckom hnutí v 70. a 80. rokoch min.stor. Uplatňoval sa vo vertikálnej nadväznosti oddiel, potom kraj, Slovensko a nakoniec štátna reprezentácia ČSSR. Tento systém mal veľký motivačný vplyv pre zvyšovanie horolezeckej výkonnosti na všetkých úrovniach. Výberovému družstvu na úrovni Slovenska sa hovorilo aj „juniorská reprezentácia ČSSR”.

(9).  Letné, no najmä zimné prechody hlavného hrebeňa Vys. Tatier si získali popularitu, ale najmä uznanie od 50. rokov min. stor. dodnes. Prvé pokusy aj úspešné prechody začali poľskí, neskôr českí horolezci. Známy je z tých čias aj Prvý kolektívny zimný prechod organizovaný A. Puškášom  (postupovali zo Z na V), na ktorom sa v oboch skupinách (údolná a hrebeňová) zúčastnilo viac ako 30 účastníkov. V 70. rokoch sa prechod rozšíril na celý tatranský masív (Západné, Vysoké a Belianske Tatry) a prvý úspešný zimný prechod s podporou vynášok (postup od Z na V) dokončili v r. 1970 po 32 dňoch strávených na hrebeni z väčšej skupiny iba traja I.Dieška, O. a P.Pochylý. O niekoľko rokov neskôr (v r. 1979) zopakoval ešte raz P.Pochylý, tú istú trasu, teraz však celkom sám a bez akejkoľvek vonkajšej podpory, čiže aj bez predchádzajúcich vynášok. V 90. rokoch urobil V.Plulík prvý letný prechod hlavného hrebeňa Vys.Tatier za 24 hodín.

(10). Telovýchovná škola SÚV ČSZTV (paralelne v Čechách pôsobila Telovýchovná škola ČÚV ČSZTV) bola inštitúcia zriadená štátnou telovýchovnou organizáciou na vzdelávanie dobrovoľných telovýchovných pracovníkov cvičiteľov, trénerov a rozhodcov pre všetky športové odvetvia, teda aj horolezectvo. Na Slovensku mala sídlo v Bratislave a vysunuté pracoviská v Ban.Bystrici a Košiciach. Pre horolezectvo každoročne uskutočňovala školenia cvičiteľov III. a II. tr, jedenkrát aj dvojročné diaľkové štúdium cvičiteľov I. tr., ďalej rozhodcov (preteky v skalolezení) a trénerov (pre výberové družstvá). Školenia boli plne hradené z prostriedkov ČSZTV. Telovýchovná škola bola napojená na Horolezecký zväz SÚV ČSZTV prostredníctvom jeho Metodickej komisie. Od r. 1969 do faktického zrušenia školy v júni 1990 pôsobil na nej ako odborný učiteľ pre horolezectvo a turistiku M.Šajnoha.

(11). Horolezecký zväz Slovenského ústredného výboru ČSZTV (SÚV) bol názov organizačného článku štátnej telovýchovnej organizácie pre horolezectvo v 70. a 80. rokoch min. stor. Podliehal pod federálny Horolezecký zväz ÚV ČSZTV, ktorý mal sídlo v Prahe. Ani jeden nemal právnu subjektivitu, finančne ich zabezpečoval štát prostredníctvom Ústredného výboru ČSZTV.

(12). Chris Bonington viedol britskú výpravu, ktorá po mnohých neúspešných pokusoch o prelezenie JZ steny Mount Everestu nakoniec v roku 1975 tento prvovýstup dokončila. Cesta dostala prívlastok „Hard way” a 13 rokov sa ju nik ani nepokúsil zopakovať. Pri úspešnom výstupe britská výprava používala niekoľko desiatok šerpských výškových nosičov. Štvorica Slovákov nastúpila zo Západného kotla do steny bez predchádzajúcich vynášok, štvrtý deň ráno dosiahli všetci J vrchol, kde sa cesta napájala na tzv. normálku z J sedla. Na hlavný vrchol bol fyzicky schopný pokračovať už len J.Just a D.Becík ho zostal čakať na J vrchole. P.Božík a J.Jaško začali hneď zostupovať po J hrebeni k vopred pripravenému táboru v J sedle. 17.10.1988 o 17.30 hod. sa vysielačkou ohlásil J.Just a oznámil správu o výstupe, ďalej že štvorica je už pohromade a odhadol, že zhruba o 1 hodinu dosiahnu tábor v sedle. J.Just týmto hrebeňom už raz zostúpil pri pátraní po J.Psotkovi v r. 1984. O 18.00 hod. vystúpila do J sedla skupina amerických horolezcov a vysielačkou oznámila, že Slováci v sedle nie sú  a ani ich nie je vidieť  zostupovať. Odvety je táto štvorica nezvestná a nikdy sa neobjasnila príčina ich zmiznutia.

(13) Prehľad ďalších výstupov členov oddielu, ktoré boli ocenené vo Výstupoch roka alebo im boli udelené Čestné uznania Horolezeckého zväzu ÚV ČSZTV alebo SÚV ČSZTV (mená členov oddielu sú napísané veľkými písmenami).

Ahaggar – Hoggar výprava TJ IAMES Bratislava 1973 ako celok
Iharen (Ahaggar) SZ stena, V+, A1, prvovýstup, 4.11.1973, I.Dieška-A.HALÁS
Gumbaz-e-Safed 6.800 m, (Hindúkuš) J stena. alpský štýl, 5.-6.8.1974, R.MOCK- L.Páleníček-V.Tatarka-J.ZAŤKO
Aiguille du Fou J stena, Harlinova cesta, VI.,A4, 13.-14.9.1974, A.Belica-J.JUST-P.VALOVIČ
Cima Ovest S stena, V+,A3,Ae, prvovýstup. 21.-24.8.1977, Z.DEMJÁN, J.Porvazník, P.Zelina
Pik Maršala Žukova 6.852 m JV stena s prechodom na Pik Lenina, 45° až 90°, prvovýstup, 1.-6.8.1977, A.Belica-I.Koller-V.Launer-J.Stejskal-P.VALOVIČ
Grand Jorasses (Point Helene) S stena, 1. zima cesty Chrobaka, V., ľad 60°, 9.-12.3.1978,  D.BECÍK- J.Porvazník
Nanga Parbat S vrchol (7.816 m) Diamírskou stenou, III.+, 60°. Prvovýstup, 4.7.1978, expedícia ako celok
Torre Venezia JZ pilier, cesta Panzeri-Ratti VI-, 16.8.1978, A. FERANCOVÁ- A.Kušnieriková
Piccola Civeta S stena, Československá cesta, V+, A3, prvovýstup 2.-12.3.1980, J.Porvazník-P.VALOVIČ
Pioda di Sciora Z stena, Československá cesta V., A2, A3, prvovýstup, 20.-21.8.1980,  M.BELICA-J.Obuch
Štít komunizmu 7.495 m S stena, cesta Bezzubkina, 5B (V+, ľad 70°), 30.7.-5.8.1980, Z:DEMJÁN-P.VALOVIČ
Štít Korženevskej 7.105 m J stena, cesta Romanova 5B, 21.-23.7.1980, Z.DEMJÁN-J.Kulhavý-J.Špánik-P.VALOVIČ
Mont Blanc Centrálny pilier Brouillard, angl.cesta V+, A1, 1.čsl.prelezenie. 28-30.7.1980, M.BELICA-J.Baránek
Štít komunizmu 7.495 m S stena „JAMESu k šesťdesiatke”, prvovýstup na Pamírske plató, V+, 60°-70°, 31.7.-4.8.1981, M.BELICA-M.Marek
Predné Rohové sedlo (z Javorovej d.) priamo ľadopádom, ľad 85°, 1. voľné prelezenie, 18.1.1981, T.JÁNOŠ-M.Marek–L.Odstrčil
Marmolada JZ stena,  „Na pamiatku Ing.Kella”, prvovýstup, VI-. A3, ľad 65°. 20., 21.-25.3.1981, M.BELICA-L.Odstrčil
Malá Ľadová veža „Komín návratov” (z Čiernej Javorovej dol.), ľad 90°, prvovýstup, 28.12.1981, T.JÁNOŠ-M.Marek
Mont Maudit JV stena, Ľavým vhĺbením, V+., A2, ľad 85°, prvovýstup, 6.-9.2.1982, Z.DEMJÁN-F.Piaček
Rondoy 5.870 m (Peruánske Andy) Z stena, V+, A2, ľad 90°, prvovýstup, 6.-10.6.1982, D.BECÍK-J.Porvazník
Veža Železnej brány S stena, V., A2, 13.-14.2.1982, M.BELICA-J.Porvazník
Čapdara (Fanské hory) SZ stena, V+, A2, prvovýstup, 22.-26.7.1982, J.Martiš-P.VALOVIČ
Ušba, S vrchol SV stena, „Slovenská cesta”, VI-., A1, prvovýstup, 21.-22.7.1983. M.BELICA-J.JAŠKO
Triglav S stena, „Záhrebská direttissima”, V., 1.zimný priestup, 3.-4. 2.1983, D.BECÍK-R.Kukučka-J.Kapoun-J.Zábojník
Civetta SZ stena, „Via del Rifugio”, VI+., A4, 1. zimný priestup, 21.-27.1.1984, L.Klembárová-T.JÁNOŠ-L.Odstrčil-E.Velič
Mont Blanc Grand Pilier d´Angle, JV stena direttissima, VI+., A3, prvovýstup, 19.-22.7.1984,R.Hajdučík-J.JAŠKO-O.Pochylý
Pic Sans Nom (Dauphinské Alpy) SZ stena, VI., ľad 70°, prvovýstup, 17.-18.8.1984, D.BECÍK-M.BELICA
Pic Sans Nom (Dauphinské Alpy) SZ stena, VI-., ľad 65°, prvovýstup, 18.-20.8.1984, T.JÁNOŠ-V.Porvazník
Sondre Trolltind (Romsdal) S stena, „Veľkým komínom”, VI., A2, ľad 90°, prvovýstup, 19.-23.2. a 26.2.-3.3.1985 D.BECÍK-P.BOŽÍK-L.Odstrčil
Romsdalhorn (Romsdal) S stena, „Pravá koľajnica”, VI., A0, ľad 80°, prvovýstup, 20.-26.2.1985, A.Buzinkay- T.JÁNOŠ-J.JAŠKO
Nonstind (Romsdal)Z stena, Pravý kuloár, IV.-V., ľad 60°-80°, prvovýstup. 3.3.1985, H.Semanová-T.JÁNOŠ-R.Kukučka
Štít Komunizmu 7.495 m S stena, cesta Černého, V B-6, 1. čsl. A celkovo 5. prelezenie, 25.7. – 2.8.1985, E.HASÍK-J.JAŠKO
Trollrygen (Romsdal) S stena „Nórska cesta”, VII., RP 30.6.-3.7.1986, 2. prelezenie, 1. voľné, B.JANEČKA-J.JUST, M.Križan, O.Pochylý
K 2, 8.611 m J pilier, III.-VI., 20.6.-6.8.1986, prvovýstup, P.BOŽÍK-P.Piasecki-W.Wroz
Mount Foraker 5.300 m SV stena, „Cesta IAMES Bratislava, V., ľad 85°, 19.-21.5.1986, D.BECÍK-J.JAŠKO
Mount Mc Kinley 6.194 m J stena, „Cassinov pilier”, V., ľad 80°, 1.č-sl prelezenie 21.-24.5.1986, Z.DEMJÁN-E.HASÍK
Javorový štít S stena, ľavá časť, VI., A1, ľad 80°, 28.-29.1.1986, B.JANEČKA-J.ŠKRABÁK
Rysy V stena, „Veľká strecha”, VI.-, A2, 17.3.1986, M.BELICA-J.Porvazník
Mont Blanc Grand Pilier d´Angle kombinácia ciest Cecchineliho a Boivina, V.+, A2, ľad 80°, 16.7.1986 T.JÁNOŠ-P.Lazar
Pik Ščurovského SV stena „Kuloár”, 5B, 2.zimné prelezenie, 11.-14.3.1987, M.BELICA-J.Čiernik-L.Makay-Jozef Zigo
Sondre Trolltind (Romsdal) S stena, cesta „Bivak blues”, VI.+, A1, ľad 80-90°, prvovýstup, 12.-17.3.1988, J.JAŠKO-S.Glejdura
Nodre Trolltind (Romsdal) S stena, cesta „IAMES route”, VI., A2, ľad 80°, prvovýstup, 6.-8.3.1988, P.BOŽÍK-Z.DEMJÁN
Dhaulagiri 8.167 m JZ pilier, alpský štýl, prvovýstup, svetový výstup roka UIAA, 26.9.-16.10.1988, Z.DEMJÁN-J.Mojsejev-K.Valijev (Kazachstan)
Predná Javorová veža S stena, cesta Jakeš-Tatarka, V., A1, 1. zimné ženské prelezenie, 28.-29.1.1989, E.BÖHMOVÁ-J.HUDECOVÁ
Chan Tengri 6.995 m S stena, kmbinácia ciest Studenin-Myslovskij, V., ľad 80°, 1.prelezenie steny alpským Štýlom, 20.-27.7.1989, Z.DEMJÁN-J.Nežerka
Malý Kežmarský štít S stena, „Direttissima”, VII.-, (jedno odsadnutie), AF, 12.8.1989, E.BÖHMOVÁ-J.Plulíková
Aiguille du Blatiére Z stena, „Pilier Rouge”, VI., 1.č-sl. prelezenie, 13.7.1989, E.BÖHMOVÁ-J.HUDECOVÁ-G.Kuderjavá
Rameno Kriváňa K2, cesta Pechouš-Toman, zimný výstup r.1990, E.BÖHMOVÁ so spolulezcom
Volia veža „Direttissima”, VI.+, letný výstup 1990, E.BÖHMOVÁ-J.HUDECOVÁ
Fitz Roy Americká cesta, V.+, ľad 60°, 20.1.1990, Z.DEMJÁN-J.Nežerka

(14)                                text správy o týchto pretekoch je v archíve P.Hargaša a S.Meleka